Svedectvo bojovníka proti korupcii

Motivovať…

IMG_7713V roku 2009 som zachytil úmysel Bélu Bugára založiť stranu, v ktorej by mali spolupracovať Slováci a Maďari. Pri moci bol Fico, Slota a Mečiar a ja som žil v Žiline so svojou manželkou, ktorá pochádza z Budapešti. Veľmi citlivo sme prežívali každé vyjadrenie, kde boli Maďari znevažovaní. Chcel som napomôcť zmierneniu napätia a preto som sa stal zakladajúcim členom strany Most-Híd.

Dostal som aj zodpovednosť za vybudovanie regionálnych štruktúr. Nanešťastie sa do strany hlásili ľudia, ktorí boli ako vlci v ovčej koži a po úspechu strany v parlamentných voľbách 2010 sa odohrávali medzi mnou a nimi vážne zvady, keďže chceli ľudí s pošramotenou minulosťou dostať na niektoré miesta v štátnej správe, s čím som nesúhlasil. Boli aj klamlivé anonymy a vyhrážky, že ak nebudem „lobovať“ v prospech ich záujmov, „mám pozdravovať svoje deti“. Pomohol som strane Most-Híd s odvolaním týchto individuí, ale psychické sily nestačili na ďalšiu angažovanosť v politike.

Spomínam to preto, že toto bol akoby „trenažér“, na ktorom som získal odolnosť voči konfliktným situáciam aj s ľuďmi, ktorí si pomýlili verejnú službu s vlastným obohatením.

Učil som na jednom žilinskom gymnáziu nemčinu, etiku a náboženstvo. Istá kolegyňa sa mi viackrát posťažovala, ako jej brat z obce Stráňavy nedokáže vybaviť na pobočke Slovenského pozemkového fondu (SPF) v Žiline svoju žiadosť o zriadenie vecného bremena, aby mohol viesť siete k svojmu domu a tiež chcel odkúpiť od SPF 26 m2 pozemku, aby získal celistvý pozemok . Išlo o dve žiadosti, na ktoré už vyše roka nedostal od SPF v Žiline odpoveď. Agenda SPF spadala pod ministra strany, ktorú som zakladal a tiež som z videnia poznal aj uvedeného pána riaditeľa, ktorý okrem tejto verejnej funkcie vlastnil aj hotel a mal aj iné podnikateľské aktivity v Žiline. Oboznámil som sa s predmetnými žiadosťami a prosil som p. riaditeľa o stretnutie v uvedenej veci. Prvýkrát mi vravel, že nie je možné túto žiadosť vybaviť, lebo prebiehajú len prenájmy a predaje pozemkov, ktoré súvisia napr. s diaľnicami, či inými verejnými projektmi. O rok sa mi brat kolegyne ozval s tou istou vecou. Považoval som to za súčasť politckej aktivity pomôcť pri napredovaní tejto zdanlivo bagateľnej záležitosti ohľadom jeho pozemku. Medzitým som sa dozvedel, že rovnaké čakanie a nejednoznačné požiadavky zo strany pobočky SPF v Žiline sú problémom aj iných občanov, ktorí si chceli stavať svoje rodinné domy. Chodili na fond ako na klavír, stále niečo nebolo OK a tak sa uchýlili k podplácaniu. Išiel som na fond s oboma žiadosťami niekoľko týždňov po protestoch Gorila, kde ľudia v mrazivom počasí žiadali odchod skorumpovaných politikov a očistu verejného života. Aj ja som vkladal nádej do Ivety Radičovej a jej vlády a očakával som očistu verejného života.

Pán riaditeľ ma priateľsky privítal. Zhovárali sme sa o aktuálnej politickej situácii, ale aj o problémoch s jeho prácou, keď ako uviedol: „v tej Bratislave je to žumpa“ a sú ťažkosti s vybavovaním žiadostí. Po nezáväznej diskusií som vybral kópie dvoch žiadostí pána zo Stráňav, jednu na prenájom a druhú na odkúpenie drobnej parcely. Pán riaditeľ si žiadosti pozorne poprezeral a po chvíli začal v tichu niečo písať na čistý list. Nevedel som, o čo ide. V úplnom tichu a s diskrétnym výrazom na tvári otočil papier ku mne. Boli tam 3 body. Zapamätal som si dva, kde v jednom stálo: „Je potrebné motivovať“ a v druhom: „sumu nechám na Vás…“.

Akoby ma obarili horúcou vodou. S takým niečím som sa v živote nestretol. Veď to je žiadosť o korupciu. Čo mám robiť, čo na to povedať… Zmohol som sa len na vyjadrenie, že ja mám s takýmto niečím problém a jediné, čo môžem urobiť je, že dotyčnému pánovi zo Stráňav, ktorý ma poveril touto úlohou, dám číslo na Vás a nech sa s Vami spojí a sám vyrieši túto záležitosť. Porúčal som sa. Bol som poriadne napálený a kráčal som cez námestie, kde som pred mesiacom mrzol a volal po odchode skorumpovaných politikov. To je hrozné…, kde to žijeme. S myšlienkami znechutenia a zlosti som prišiel k pánovi zo Stráňav, ktorý očakával „dobré správy.“ Nepotešil som ho: „Viete, on pýta peniaze, ja mám iné predstavy o politike, mňa svedomie hrať túto hru nepustí, … tu máte číslo na p. riaditeľa. Ozvite sa mu a skúste to nejako doriešiť. Zapísal si číslo. Rozišli sme sa.

Môj najbližší spojenec je moja manželka. Hneď som jej všetko vyrozprával. Diskutovali sme o tom, ako by sa mal občan „štandardne“ zachovať, keď sa dostane do podobnej situácie. Mlčať…, sklopiť uši a nechať to tak, nehasiť, čo nás nepáli…. alebo?. Odpoveď sme hľadali dlhšie. Korupcia je predsa trestný čin a tento trestný čin som povinný oznámiť na polícii. Preto som si na druhý deň vyhľadal úrad boja proti korupcii. Ponúkli mi stretnutie. Prišiel za mnou mladý a seriózne pôsobiaci muž, ktorý mi vysvetlil, že ak chce polícia odhaliť tento trestný čin, bude potrebné, aby som spolupracoval ako agent. A že to nie je jednoduché a sú za tým také a onaké nástrahy. Mám pouvažovať…

IMG_7953

Doma sme opäť diskutovali. Hlavne som sa zaoberal myšlienkou sumarizácie svojej politickej činnosti: stretnutia, snemy, často prázdne diskusie… Chcem konečne urobiť niečo konkrétne pre svoj štát, seba, svoje deti a ich budúcnosť. Uvedomili sme si riziká, dostavil sa aj strach. Opäť si vytváram nepriateľa, stúpim mu na otlak a môžem čakať revanš. Nevadí, niečo som už zvládol… Manželka ma podporila v rozhodnutí ísť do spolupráce s políciou, lebo jej svedomie jej to tak diktovalo. Bol som a stále som jej vďačný, že uprednostnila spoločné dobro pred naším osobným komfortom.

Stal som sa agentom. Vypovedal som, súhlasil s odposluchom telefonátov a snažil som sa zorganizovať stretnutie s p. riaditeľom tak, aby polícia mohla spoľahlivo zadokumentovať prijatie úplatku. Stretnutie som dohodol v piatok 30. marca 2012. Povedal, že bude na nejakej oslave, ale vyjde von a vybavíme tú vec. Bolo to extrémne napínavé a náročné na psychiku. Na košeli kamera, mikrofón schovaný v gombíkoch. Naokolo civilné policajné autá a vo vrecku políciou vopred označených 2000 €. „Čakám Vás dole.“ Vidím ho. Kývam na neho, aby prišiel smerom ku mne. Pozdravíme sa, pozvem ho do svojho auta, prijíma to, sadne si na sedadlo spolujazdca. Bavíme sa opäť o politike, pochváli sa mi, akú silnú pozíciu a kontakty má v Bratislave. Na udržanie tejto nôty sa sťažujem aj na miestneho šéfa našej strany, ktorý mi pije krv a navrhujem mu lepšieho krajského predsedu. „A prečo to nezoberiete Vy , pán Marosz?..Môžem Vám to zariadiť…“ Pekne, myslím si. „Nie, ja som už psychicky z tej politiky vyčerpaný…“ Psychicky som ale bol v tú chvíľu vyčepaný kvôli niečomu inému, o čom on ani netušil…

Medzitým volal policajt, či je všetko v poriadku, stále im z odposluchu nebolo z nášho rozhovoru jasné, či došlo k odovzdaniu úplatku. Všetko v poriadku…

Konečne sme sa opäť dostali k dvom žiadostiam. Opäť si ich prezeral. Hovoril, že však nech pán B. z tých Stráňav príde za ním a doriešia to. Alebo zavolajme mu, čo to vlastne potrebuje vybaviť. Voláme pánu B. zo Stráňav. Vysvetľuje pán riaditeľovi detaily svojich žiadostí. Skončil rozhovor. Pán riaditeľ si žiadosti prezerá, rozhovoru je menej, odrazu vidím, že do rohu žiadosti napísal 1000. Hneď som siahol do vrecka na bunde a vylistoval 1000 €. Už ani neviem, o čom sme hovorili, jazyk sa mi lepil na suché podnebie a túžil som, aby už vyšiel preč z môjho auta. Stihol som si všimnúť, že roh žiadosti je odtrhnutý. Profík. Nijaké stopy nechcel zanechať. Konečne odchádza, rýchlo opúšťam parkovisko, po ceste mi kýva policajt v civile, zastavujem a podávam informáciu, že som odovzdal úplatok.

Smerujem do sídla polície – bývalých starých kasární –, kde sídli odbor Úradu boja proti korupcii. Výdych, odovzdanie zariadení, medzitým sa dozvedám, že vedľa vypočúvajú zatknutého pána riaditeľa. S policajtmi ešte prezerám auto a hľadáme kúsok papiera zo žiadosti, na ktorý napísal 1000. Ide o dôležitý dôkaz. Našťastie sa ho neskôr policajtom podarilo nájsť na parkovisku, kde sme „úradovali“. Prebehli aj grafologické posudky, ktoré dokázali pravosť tohto dôkazu.

Bol som na seba aj hrdý, ale pociťoval som do istej miery strach. Nastalo obdobie ticha. Až po istom čase som opäť vypovedal, tentoraz na prokuratúre Špecializovaného trestného súdu v Pezinku.

Cítil som, že prokurátor si váži môj čin a odchádzal som s dobrým pocitom. Nastalo obdobie dlhého čakania, keď od prebratia úplatku 30.3.2012 po vynesenie rozsudku 19.11.2013 ubehlo takmer 20 mesiacov.

Predvolanie na Špecializovaný trestný súd do Banskej Bystrice bol ďalším míľnikom v tejto kauze. Zoči voči človeku, ktorého som „zradil“ a skomplikoval mu život. Ale s hrejivým pocitom „dobrej práce“ v prospech štátu. Na súde ma zarazili jeho klamlivé výpovede o tom, ako som peniaze odovzdal za vybavenie nejakých pozemkov pre zahraničných Slovákov, alebo ako lobing za vybavenie straníckych postov. A to napriek tomu, že sme si na videu pozerali zábery z auta a počúvali detailne všetky odposluchy telefonátov, ktoré riešili len pána zo Stráňav a jeho záležitosti.

Prístup sudcu sa mi zdal vecný a konštruktívny. Pána Dúbravku obhajoval pán Samuel, ktorý bol najskôr sudcom a neskôr obhajcom M. Černáka.

Pre médiá sa vyjadril, že nebyť provokácie agenta štátnej moci, nedošlo by k činu, ako bol uvedený.

Pán Dúbravka sa zas vyjadril, že skutok sa nestal tak ako je popísaný a celé to slúži len na propagáciu istých osôb.

Áno, tento príbeh má aj svoju propagačnú, alebo motivačnú stránku. Spoznal som sa s Vandou Tuchyňovou (tiež ocenenou Radom Ďurka Langsfelda), ktorá ako redaktorka RTVS poukazovala na plytvanie verejnými prostriedkami. Rozhodli sme sa systémovo poukazovať na korupciu, ktorá je všade okolo nás. Preto sme založili občianske združenie proti korupcii (www.protikorupcii.sk) a spolu s ďalšími ľuďmi, ktorým nie je ľahostajná táto téma, sme sa pustili do zápasu Dávida s Goliášom. Okrem systematického poukazovania a dokazovania nevýhodných rekonštrukcií napr. kultúrnej pamiatky alebo námestia z verejných zdrojov sa venujeme aj prevencii. Navštevujeme stredné školy, na ktorých s mladými ľuďmi diskutujeme, čo je vlastne korupcia, aké sú jej formy a snažíme sa, aby pochopili jej negatívny dopad na náš každodenný život. A pretože „verba movent, exempla trahunt“, porozprávam im aj svoj prípad. Nie preto, aby som vyzdvihoval svoju odvahu, ale aby som podnietil mládež k aktívnemu prístupu voči korupcii, podvodom a nespravodlivosti.

Ján Marosz